Tak, a je to tu. Okolo deviateho albumu niekdajších grungeových hviezd sa toho popísalo (na pomery kapely roky zámerne sa vyhýbajúcej výraznejšiemu záujmu médií) neobvykle veľa a očakávania, výdatne živené niektorými médiami hlásajúcimi najlepší album od čias „Vitalogy“, boli nemalé. Odhliadnuc od revivalu, ktorý tohto roku spáchali ALICE IN CHAINS, ťažia PEARL JAM dodnes z pozície jediného žijúceho pozostalého seattleskej scény, kultového statusu získaného prvými troma albumami (akokoľvek zaujímavé albumy nasledovali potom) a povesti vynikajúcej koncertnej kapely.
Kým posledné albumy prinášali postupné mäknutie a čoraz komornejšie polohy, z „Backspacer“ cítiť pre PEARL JAM netypické pozitívne vyznenie a energiu, čoho najlepším dôkazom je úvod albumu a hneď prvé štyri rýchle kúsky, vrátane singlu „The Fixer“. Jednoduchá, ale účinná stavba, rýchle striedanie sloh a refrénov na ploche tesne pod tri minúty strháva okamžite. Spomalenie prichádza až s akustickou „Just Breathe“, ktorá akoby na novinku zablúdila z Vedderovej sólovky „Into The Wild“. „Among The Waves“ tematicky i hudobne pripomenie Amentov projekt THREE FISH a dostaví sa pocit určitej predvídateľnosti, ktorý s postupným plynutím skladieb nepríjemne naberá na intenzite. Nič na tom nezmení melancholický závan v solídnej rockovej klasike „Force Of Nature“ zo záveru albumu či „Unthought Known“, bez preháňania jednej z najkrajších skladieb PEARL JAM za posledné roky. Navyše ak hneď nasleduje kratučká bezstarostná gitarovka „Supersonic“, evokujúca odrhovačky z dielne STATUS QUO. Albumy PEARL JAM sa málokedy obmedzili len na jednu baladickú záležitosť a ďalšou do početného katalógu bude „The End“, povinná jazda so sláčikovým podkladom, hoci Vedderove texty majú aj na „Backspacer“ ďaleko k akémukoľvek klišé.
„Backspacer“ ubehne veľmi rýchlo, nechýba mu pestrosť a dravosť a v konečnom dôsledku rozhodne nie je zlým albumom. Jeho najväčším problémom je minimum prekvapení a vysoká miera predvídateľnosti. Časy experimentov na „Vitalogy“, „No Code“, či „Yield“ sú, zdá sa, nenávratne preč a aj v budúcnosti možno čakať skôr príklon k overeným postupom, než náznaky objavovania. Hoci nový album nemožno zaradiť k minulým počinom, zapísaných hlboko v spomienkach jednej generácie, nemalo by Vám to spolu s tradične pekným grafickým spracovaním disku brániť vychutnať si jeho počúvanie. PEARL JAM majú tohto roku dobrú náladu a ktovie, koľko im to vydrží.